Semerovo v 19. storočí
V rokoch 1848 / 1849 sa uskutočnili revolúcie v západ. aj stred. Európe, v ktorých išlo o likvidáciu feudálnych prežitkov a nastolenie republikánskeho zriadenia. V Rakúsko - Uhorsku išlo v buržoáznej revolúcii o odstránenie feudálnych, poddaných vzťahov a vyriešenie národnostnej otázky v mnohonárodnej monarchii.
Revolučné udalosti rokov 1848/1849 sa bezprostredne dotkli aj Semerova. V chotári obce sa odohrali 19. - 20. apríla 1849 tuhé boje medzi rak. cis. a maď. vojakmi. (1)
V 19. storočí malo Semerovo viacerých vlastníkov. Boli to statkári Sluha, Balogh, Jankovič, Rošoš, bratia Sombateliovci, Klein a ďalší.
V tomto období tu vzniklo viacero majerov. V časti Dolná Chrasť to bol majer, ktorý založil Sombateli, Červený majer Halaši, Haasov majer, Jankovičov dvor a majer bratov Kleinovcov. V 20. storočí ku nim pribudli ďalšie , a to na Lapošinke Šubertov majer, Dionýza Pála, Rudolfa Rottermana, Kestlera a Cyranov Nový dvor.
Z 19. storočia máme viacero dokumentov, ktoré nám približujú život našich predkov. Dva roky pred zrušením poddanstva bola v Semerove kanonická vizitácia.
1 (Kronika obce Semerovo, OcÚ Semerovo)
Z kanonickej vizitácie z roku 1846 uvádzame podstatnú časť
Kostol je v Semerove zasvätený Nanebovzatiu Panny Márie. Počas kuruckých vojen bol veľmi zničený. V roku 1757 bol kostol renovovaný za farára Ondreja Ciglána z peňazí semerovských zemepánov. Najväčšiu opravu si vyžiadala klenba kostola.
V roku 1830 bol kostol opäť reštaurovaný, ale aj rozšírený z diecéznych peňazí. Kostol sa nachádza mimo dediny a nemá vežu. Cesta ku kostolu a ku zvonu je za dažďa a blata či v zime po snehu veľmi neschodná.
Kostol je ináč v dobrom stave a ľudia ho podporujú. K bočnej strane je pristavená sakristia. Kostol má jeden oltár s legitímnym kameňom, ktorý posvätil biskup 8. júla 1751.
Zvony:
V Semerove sú štyri. Jeden má 80 centov, druhý má 70 a tretí 60 centov. Štvrtý zvon je vo zvonici pred kostolom. Má dva centy a kúpila ho manželka dôstojníka Farkašová. Nie je možné zistiť, či boli zvony posvätené. Za zvonenie sa neplatí. Kostol nemá žiadne dlhy. Vlastní knihy, štyri zástavy.
Pri budove fary je kaplnka, ktorá je zasvätená Panne Márii. Od roku 1806 na základe privilégia generálneho vikára Martina Derdiho sa tam môže uchovávať sviatosť oltárna a konať nedeľné sv. omše. Kaplnka nemá peňažnú základinu, a preto ju udržiavajú veriaci.
V strede obce sa nachádza socha sv. Jána Nepomuckého, ktorú dal urobiť zemepán Ján Rošoš v roku 1836, a vysvätená bola Jurajom Kevarinom.
Na boku cesty pri majeri Chrasť sa nachádza k r í ž, ktorý dal v roku 1833 vyhotoviť Semerovčan Andruska a zanechal 10 zlatých na jeho údržbu.
V Semerove sa nachádza špitál. Má jednu miestnosť a kuchyňu. Pán farár naň dohliada a udržuje ho obec Semerovo. Momentálne sa tu nachádza jeden žobrák a jedna vdova.
Ľud v počte asi 750 veriacich je národnosti slovenskej a asi 100 národnosti maďarskej. V Semerove je tiež asi 60 nekatolíkov, a to židovského vierovyznania a reformovaných.
Ďalší prameň, ktorý nás informuje o obci Semerovo v druhej polovici 19. storočia, je sčítanie ľudu, ktoré sa uskutočnilo v roku 1869.
K 31. decembru 1869 sa uskutočnilo v Rakúsku – Uhorsku sčítanie ľudu. V Semerove v tomto období podľa sčítacích hárkov bolo 122 domov, obyvateľov : muži : 505, ženy : 495, spolu : 1000 osôb. (1)
Obec bola rozdelená na ulice. Dlhá ulica / Hoszú utcza / mala čísla 1, 14 – 27, 35 – 37, 52 – 71 a 109. Kostolná ulica /Templom utcza / mala iba čísla 2 – 13, Česká ulica / Csehi utcza / čísla 28 – 34, Jasovská /Jászfalu utcza / čísla 38 – 51 , Dvorská ulica / Udvardi utcza / čísla 72 –74, 82, 87 – 108, Potkania ulica / Potkányi utcza /Výstrkov čísla 75 – 81, Žabia ulica / Bíka utcza / 83 – 86, Vodná ulica / Visztrkó utcza / č. 110, Majer Alexandra Nagya / Nagy Sándor uí majorja / sa nachádzal pod číslom 111, Kováčsky dom / Kovácsház / pod číslom 112. Pod vinicami /Szolok a latti zsellérlak / bol želiarsky dom, ktorý mal číslo 113.
V Semerove bolo viacero majerov. Jeden z nich pod číslom 114 bol Ľudovítov majer / Lajos major /, pod číslom 115 Chrasť majer /Haraszt major / , pod číslom 116 Červený majer / Voros major /, / Kozép haraszt major / mal číslo 117. Dvor Emina chrasť majer / Ema haraszt major / č. 118, Pachť chrasť majer / Pacht haraszt major / č.119. Číslo 120 mal Malý Seg majer / Keszegi malom - dvor kesegského mlyna / a Pusta / Puszta / bola pod číslom 121 a posledné číslo 122 mal Ovčiarsky dom Štrkov / Starcoi major Juhászház/.
Zamestnanie Semerovčanov bolo veľmi pestré. V tomto období tu bolo zapísaných cca 36 gazdov, 7 roľníkov, 32 želiarov / želiar – inqiulinus bol poddaný, ktorý vlastnil pôdu v intraviláne alebo aj s menšou výmerou pôdy v extraviláne, no menšej ako výmera sedliackej usadlosti na panstve /, 63 nádenníkov, 28 domácich sluhov, 12 kočišov atď.
Žilo tu aj viacero remeselníkov. V domoch číslo 48, 108 bývali obuvníci / čižmári /, krajčírsky majster býval v dome č. 52, v domoch 76 a 88 pracovali kováči a dom č. 112 sa aj nazýval Kováčsky dom. Mlynársky majster žil v dome č. 120. Ďalej tu boli stolári a kolári. V domoch 85, 91 a 103 boli tkáči. V dome č. 97 býval tkáčsky majster , ktorý pochádzal z Hodonína na Morave.
Okrem toho tu bolo viacero obchodníkov a 2 krčmy. Obchod a krčmu viedli väčšinou obyvatelia židovského vierovyznania.
Aj obec mala svojich zamestnancov: Obecný úrad bol v dome č. 13 a býval v ňom notár Ľudovít Novohradský a pochádzal z Jelenca / Gýmes / v Nitrianskej župe. V dome číslo 6 žil obecný hájnik.
Pastierov svíň bolo v obci niekoľko, ale obecný pastier svíň žil v dome číslo 102.
V Semerove v čase sčítania ľudu pôsobili aj dve pôrodné babice. Jedna žila v dome číslo 100 v Dvorskej ulici, volala sa Mária Prihodová a pochádzala z Nových Zámkov. Druhá bývala v Kostolnej ulici v dome číslo 102, volala sa Anna Farkašová a pochádzala z Dvorov nad Žitavou.
Na Dvorskej ulici číslo 74 bol kostol s farou. Farárom tu práve bol známy národovec Ján Zaklukál a kaplánom /pomocným farárom / Imrich Adamovich. Na fare žili ďalej Ida Zaklukálová, vychovávateľka, a Ondrej Zaklukál povolaním učiteľ. Predpokladáme, že poslední dvaja podľa priezviska boli príbuzní pánovi farárovi Zaklukálovi. Ida Zaklukálová pochádzala z Branova /Baromlak / a Ondrej Zaklukál z Hronoviec / Lekér/.
Okrem vymenovaných obyvateľov žilo na fare ešte ďalších osem ľudí, ktorí pracovali v domácnosti a na gazdovstve. Pán farár Zaklukál mal dva kone, dve kravy, jalovicu , prasa, 120 oviec a tri rodiny včiel.
Pod číslom 109 na Dlhej ulici v Semerove sa nachádzala obecná škola. V nej býval učiteľ a organista, vtedy tridsaťročný Jozef Benedikovič s rodinou. Škola mala tri miestnosti : komoru, pivnicu a maštal. Pán učiteľ mal dve teľce, kravu a tri ošípané.
V dome pod číslom 52 bývala židovská rodina a v ňom zároveň bola aj škola pre židovské deti. Učiteľom tu bol Viliam Šalamún / Vilhem Salamon /. Budova bola jednoposchodová, mala dve miestnosti a pivnicu.
Ďalší prameň spomína Semerovo ako malú obec zo župy Komárno v okrese Dvory nad Žitavou.(3)
Je tu 128 domov a 922 obyvateľov. Národnosti slovenskej a maďarskej. Náboženstva rímskokatolíckeho, evanjelíci ausb. vyznania, ktorí patria do Komárna, reformovaní kalvíni do Pribety a obyvatelia izraelského vierovyznania do Dubníka. V Semerove vznikol notariát a v roku 1868 postavili preň budovu. V prízemnej budove s pôdorysom tvaru L so štvorcovou hlavnou fasádou a otvorenou pilierovou chodbou vo dvore bola neskôr pošta. R. 1925 bol notariát zrušený a prenesený do Kolty. V roku 1900 malo Semerovo 1041 obyvateľov a v roku 1910 1127.
Čo trápilo našich predkov
Nákazlivé choroby:
Najväčšie nebezpečenstvo pre obyvateľov predstavovali infekčné, nákazlivé choroby, ktoré sa rýchlo šírili a mali za následok veľkú úmrtnosť. Hygiena v tomto období bola na veľmi nízkej úrovni. Nebolo dostatok nezávadnej pitnej vody. Jedna z najobávanejších takýchto infekčných chorôb bola c h o l e r a. Začala sa 15.8.1831 a skončila 28.9.1831, a za toto obdobie zomrelo na ňu 22 mužov, 17 žien a 6 detí. Spolu 45 obyvateľov. Cholera sa vyskytla v menších rozmeroch skoro každý rok. V roku 1835 na ňu zomrelo 6 ľudí.
Ďalšia väčšia epidémia cholery bola koncom roka 1848. Začala sa 17.12.1848 a začiatkom roka 1849 nadobudla väčšie rozmery, keď na ňu zomrelo 27 Semerovčanov.
Najväčšia cholerová epidémia v Semerove začala 25. septembra 1866, keď kaplán Ignác Polakovič zaopatroval chorého a zistil, že má choleru. V dedine zavládol veľký strach, ľudia sa báli jeden druhého. Do 17. októbra zomrelo na túto zákernú chorobu 9 mužov, 9 žien a 22 detí, spolu 40 ľudí. Cholera si vybrala svoju daň medzi najchudobnejším, pospolitým ľudom. V kaštieli zomrela na choleru iba 1 osoba.
Po ukončení epidémie na znak vďaky, že si nevyžiadala viac obetí, bola v kostole ďakovná sv. omša dňa 28. októbra, na ktorej sa spievalo Teba, Boha chválime !
V Semerove v roku 1833 zomrelo na kiahne 19 ľudí. Väčšinou detí. V roku 1874 to bolo 15, ale nižšia úmrtnosť sa vyskytovala každý rok.
Našich predkov trápili aj ďalšie infekčné choroby. Napríklad t ý f u s, ktorý si vyžiadal každoročne niekoľko obetí. V roku 1865 naň zomrelo 5 ľudí, 1867 to bolo 6, 1873 to bolo 7, 1874 6 a v roku 1871 podľahol tejto chorobe aj farár Ján Zaklukál.
Živelné pohromy
V roku 1838 a ďalšie asi 2 roky bolo tak sucho, nielenže bola slabá úroda, ale podľa pána farára toto sucho spôsobilo, že mu uhynulo od sucha tristo oviec. 24. mája 1866 bola taká zima, tak mrzlo, že všetko bolo na poli zničené. Veľmi veľká zima bola aj v roku 1929 od 1. do 3. januára.
V roku 1866 požiar zasiahol semerovský kostol, v ktorom zhoreli lavice. Na nové lavice, ktoré dali urobiť, prispel primas Ján Šimor.
14. decembra 1868 horela fara. Chytila sa od susedného domu, ktorý zhorel z nedbalosti. Obnova poškodenej farskej strechy stála 1200 zlatých.
V auguste 1964 bola v Semerove veľká povodeň v dôsledku prietrže mračien. Zvyčajne malý potôčik sa zaplnil vodou stekajúcou zo svahov a jeho prudká voda pretrhla hrádzu vodnej nádrže a úplne ju zničila.
Veľké záplavy boli aj 12. júna 1979 , ktoré sa opakovali aj v roku 1988, keď voda po prietrži mračien sa valila hlavnou cestou pri škole na Surovine ako rieka. Následne od 15. augusta do 5. novembra, t.j. 80 dní nepršalo.
Ostatná povodeň bola 13. mája 1996, keď od veľkého lejaku trvajúceho 5 hodín spadlo cca 104 mm zrážok a voda, inak v malom potoku, vystúpila z koryta až na 2,8 m, úpnene zničila ihrisko FC a zaplavilo dom J. Kliskej.
